Fagaras 2008 - 14.9. - 18.9.

Fagaraš 14.9.2008

Krásne slnečné počasie, polooblačno, sem tam sa preháňal Cumulus Contengus. Skúšame sa miestnych opýtať na cestu do mestečka Dejani, ktoré je 15 km od Faragaša. Nepodarilo sa. Hľadáme mladé tváre, a nakoniec sme stretli párik, ktorý nám tvrdí, že autobus ide, ale o 3 hodine až z autobusovej zastávky, na ktorú neurčito ukazoval. Fagarašská magická hodina 15oo je skutočne zázračná, autobusy totiž v danú hodinu skutočne jazdia, ako sme sa presvedčili neskôr. Nakoniec sa pristavuje taxikár, a vzhľadom k tomu, že už sme sa pýtali celkom dosť, prijímame jeho ponuku a nasadame do auta. Počas cesty mu ukazujem mapu, kam chceme ísť, a s kľudným tónom oznamuje, že máme zlú mapu, a že sa určite stratéme a že sme si mali kúpiť rumunskú (kde, už ale neuviedol - vedel, že nikde :) ) Vypráva ako musí ísť do Nemecka a ako kšeftuje s nákupom aut, ktoré v Rumunsku predáva. Vyhazuje nás tesne pred Sebesom, dávame si malý obed pod horami a tešíme sa na nedeľnú túru. Čaká nás 12 km miernym prevýšením.

NM : 615m Dejani

Dlhú cestu nás sprevádzajú hafánci rôznych národnostných menšín. Túlajú sa v dedine, a pobehujú okolo hlavnej cesty. Naša dlhá cesta lesom končí vo výške 1450m. Počasie sa horší, batohy sú ťažšie. Nachádzame celkom dobré miestečko u cesty, blízko vody. Tu prespíme noc a ďalší deň pôjdeme ďalej. Vedeli sme, že v pondelok môže celý deň pršať. Pršalo. Boli sme radi, že sme stan nepostavili do močarín. Rozhodli sme sa, že jedlo nebudeme vešať na stromy, pretože medveďko určite nebude mať chuť behať po lese v daždi.

Pondelok 15.9.2008

Celý deň chčije a chčije. Kvapky dažďa spadajú po stane, nechávam v noci vonku ručníček. Chudák zmokol, bohužial ostal zmoknutý ešte dlho :-), nikdy mi to neodpustí. Keby mohol, určite by si dal práska. Medzi prestávkami dažďa ideme pre vodu na varenie, alebo utekáme pohnojovať okolie.

Utorok 16.9.2008

Nad ránom stále prší, ale okolo obeda už prestávalo a teda ideme si spravit menšiu túru na sedlo, ktoré nás bude čakať s batohmi. Stan hermeticky uzatvárame, zadávame bezpečnostný kód a bežíme do kopcov. Podľa mapy sa držíme červeného značenia, a kvôli rýchlemu stmievaniu sa otáčame pod sedlom vo výške 1700m. Hneď na to prišla hustá hmla a teda sme zišli radšej dole. Plní očakávania bežíme skontrolovať stan, či k nám neprišla nejaká nečakaná návšteva.

Streda 17.9.2008

Chčije a chčije.

Prekvapili nás hneď dve návštevy: bača s ovečkami, keď prechádzali okolo nás. Zvedavo sme nakukli zo stanu a jak sme sa udivene dívali na ovečky, tak sa ovečky dívali na nás. Naštastie sa žiadna z nich nechcela pozrieť k nám do stanu, a dokonca i guláši nám dali pokoj.
Po výdatnom obede, sme si trošku zdriemli. Keď tu zrazu sa pristavilo nejaké auto. Počuli sme otvorenie dverí auta a z auta niekto vystúpil. Blížil sa k stanu. Obe osoby si niečo vraveli rumunsky, a tak som vystrčil hlavu zo stanu. Stáli pred stanom a dívali sa nadol. Po chvíli mi došlo, že nás neprišli okradnúť, ale že to je asi lesná stráž. Nečakaný rozhovor začal: "Ok?", ozvalo sa od jedného z nich. "Hej, ok.", odvetil som. Skúsil som sa opýtať, aké bude počasie, ale po chvíli snahy vo viacerých jazykoch som to vzdal, pretože vôbec nerozumeli, čo vlastne chcem. A tak sme si pokývali, ja som zaliezol do stanu a bolo po zábave.
Do konca dňa nás čakal už len dážď vo viacerých formách.

V noci: Prší. Rýchlosť dopadajúcih kvapiek sa menila celkom pravidelne, a keď sme mali pocit, že prestalo pršať, hneď začala nová vlna. Ochladilo sa. Predpoklad na 4-5 stupňov, spacáky nám ale teplo udržovali a stan náporu dažďa odolával 100percentne. Zaspali sme. Okolo pol štvrtej Monika začula v zmesi dažďových kvapiek iný zvuk. Akokeby niečo spadlo. Medveď? Pes? Vlk? Mimozemšťania? Zvuk ustál a zase sa všetko vrátilo do chladného zvuku dopadajúcich kvapiek.

Štvrtok 18.9.2008

Skutočne dážď neustával, a tak sme sa s ťažkým srdcom rozhodli, že zbalíme stan a vrátime sa do doliny, kde si nájdeme narýchlo nejaké ubytovanie. Stále poprcháva, ale už nám to nevadí, balíme, nakladáme. Ešte sme zahladili stopy po stane, zbalili odpadky a rýchlo dole. Vedeli sme, že to bude nejakú dobu trvať. Po ceste sme stretli jedného nádherného živočícha - jašterku, ktorú som hneď podrobil modelovému fotografovaniu.

Dostali sme sa do prvej dediny. Hurá! Tú sme prebehli, a s nami i psi, ktorí zvetrili nejaké jedlo. Boli to odpadky, ktoré sme ešte nevyhodlili a ako supi krúžili okolo Moniky. Naštastie stačilo sa raz rozohnať a dali pokoj, ale pre istotu sme odpadky vyhodili. Potrebujeme sa dostať ale do mesta "Fagaraš", ale to musíme ujsť ešte ca 15km. Boli 4 hodiny popoludní, v ďalšej dedine. A tak sme dúfajúc našli križovatku vedľa úradu, a čakali či nepôjde nejaký autobus. Skutočne zástavku na autobus bolo zbytočné hľadať. Nikoho nikde, stále prší. Ideme do miestnej krčmy, že sa spýtame ako sa dostaneme do Fagaraša. Miestni celkom rozumeli, čo chceme a tak sme sa dozvedeli, že autobus jazdí, ale len o 3 hodine, a že si ho človek vlastne musí stopnúť ako taxi. Viac nám to bolo jasnejšie ale až v sobotu, ako funguje MHD v Rumunsku.

Neostávalo nám nič iné, len ísť dalej peši. Dostali sme sa na koniec mapy pohoria. Ďalej už nič nebolo. Do Fagaraša sa nedostaneme, bolo nám jasné. Stanovať v poli, kde pobehujú zdivočelí psi sa nám hneď nechcelo, a tak sme začali stopovať. Asi 30minút nám trvalo stopnúť nejaké auto, a v podstate nám bolo jedno, čo to je za auto. Dvaja dedinčania šli do mesta, batohy naložil do kufru a pekne nás premiestnili 15km do mesta. Z vyúdeného auta sme rýchlo vybehli, poďakovali a hľadali hotel.

Hotel sme s pomocou miestnych našli. Skôr to bol penzión, kde sme vošli a ubytovateľ mal len cedulku s cenou na dverách. Jeho jazyková znalosť bola vynikajúca, a tak sme rukami nohami dojednali ubytovanie na noc, na jednu noc. Cena bola celkom vysoká, ale po upršanom dni sme to neriešili. Predsalen bola už noc, boli sme unavení a tak jednoduché riešenie bolo prespať u neho s tým, že na druhý deň sa vydáme v meste na výlet a nájdeme niečo lepšie.

Ubytovanie bolo prekvapivo dobré, čisté a útulné. A i teplo tam bolo. Tak sme sa s radosťou osprchovali, navarili ešte na variči polievku a šup pod perinu. Hneď ďalší deň nás čakalo viacero prekvapení, avšak vedeli sme, že v piatok si pozrieme Fagaraš, a v sobotu pôjdeme do mesta Brašov, druhé najväčšie mesto v Rumunsku.

Fagaras 2008 - 12.9. - 13.9.

Praha, 12.9.2008 21:00

Transport z Prahy do mesta Fagaraš začína spoločnosťou EUROLINES, ktorej šoféri autobusu sú Rumuni a prevážajú svojich krajanov jak z Nemecka, tak i z Českej republiky. I keď základy angličtiny a nemčiny majú, rozprávajú sa s nami rumunsky, a už pri nakladaní batožiny sme vedeli, že skutočná zábava ešte len začne. Štart autobusu je naplánovaný na 21:30, vo Fagaraši sme by sme mali byť v 18:00 miestneho času (plus 1 hodina). Autobus ale vyzerá moderne, má štyri kolesá, dvoch šoférov a televízor na filmové šialenstvo.

Cesta autobusom je zdĺhavá, ale veľmi časté "Rauchpauzen" nás nechávájú v pohybe. Z autobusu často vychádzajú skutočne všetci a zapaľujú hneď netrpezlivo svoje filtrovacie nikotínové valčeky. Našťastie sa údacie efekty konajú len mimo autobusu.
Rumunským šoférom, oznamujúcich jednotlivé prestávky, nerozumieme a len sa dohadujeme ako dlho budú fajčiari zadymovať okolie.

Pomaly navštevujeme mestá : Brno, Bratislava (SK), cez Maďarsko prechádzame len po dialnici, Arad (RO), Deva (RO), Sibiu (RO). Na autobusovej stanici v Sibiu sa šofér trošku pretiahol svoju úvodnú reč, v ktorej sa zmieňoval o Brašove. Ale vzhľadom k tomu, že sme šli do Fagaraša, tak nás to netankovalo. Cestujúci vystúpili, šoféri pomohli s batožinou a šlo sa ďalej.

Sibiu - Ploiesti, 12.9.2008 16:00 - 18:30

Autobus mieril presne k horám, a videli sme krásnu scenériu Fagarašských hôr zafarbených jesennou paletou farieb. Po chvíli sme sa už od hôr vzdalovali, čo sme tušili, že trochu musíme. 18:00 ubehlo a stále sme boli nejak daleko od hôr.

Hneď na ďalšej prestávke som vybehol za šoférom a opýtal sa, kedy plánujeme byť vo Fagaraši. Jeho prekvapujúci výraz veštil zábavu. Zúrivým trepaním do volantu sa ukľudnil a lámanou angličtinou som sa dozvedel, že do Fagaraša nejdeme. Sme údajne 1 hodinu cestou od Bukurešti a že sme mali prestúpiť v meste Sibiu. Atakoval som ho teda dotazom, ako sme to mali vedieť, keď celý čas rozprával len rumunsky a veľmi dobre vedel už pri nástupe v Prahe, že nie sme Rumuni a nerozumieme mu. Uznal svoju chybu a ponúkol nám variantu urobiť si krásny výlet do nočnej Bukurešti, z ktorého sme ale nemali veľkú radosť. Hneď na druhý deň nás mal odviesť do Fagaraša, pretože mal naplánovanú cestu do Francúzska. A tak sme súhlasili a za necelú hodinku sme boli v krásneh Bukurešti. Šofér stačil medzitým všetko vykecať ostatným cestujúcim a poniektorí nechápavo pokrucovali hlavami, a obzerali si nás ako miestnych endemitov.

Bukurešť - Buzesti 44 (sídlo Eurolines), 13.9.2009 20:30

Neplánovaná zastávka v Bukurešti nás spočiatku netešila, ale na druhú stranu sme sa zadarmo dostali do nočnej Bukurešti. Usadili sme sa v sídle Eurolines s tým, že tam i prespíme cez noc. Sídlo tvorila vstupná hala s viacerými príjemnými sedačkami pre cestujúcich, ktorí museli počkať na další spoj. Bolo tam ale teplo, a to bolo podstatné, pretože polovicu cesty z Ploiesti do Bukurešti sme riešili, kde sa budeme po Bukurešti v noci túlať.

Šofér nám oznamuje, že nech ešte počkáme chvíľu na neho a pôjde nám ukázať hlavné pamiatky, keďže musí s autobusom do garáže. To sme ešte netušili, že výlet bude z autobusu (ako z rýchliku). Vzhľadom na to, že žiadnu mapu Bukurešti v centre Eurolines nemajú, hneď po nastúpení si starostlivo zapisujeme ulicu a popisné číslo. Dobre sme spravili, bez tejto informácie blúdime v Bukurešti dodnes. Sedíme pri šoférovi, ktorý cestou do garáže vysvetľuje celú históriu Bukurešti, a rukami rozhadzuje ukazujúc rôzne ulice, tmavé a ešte tmavšie uličky. Hltám každé slovko, hlavne názvy ulíc, však sa musíme dostať potom sami naspäť.



Po 5 km nás vyhadzuje u pomníku komunistickej megalomanskej výstavby, druhej najširšej budovy na svete (po Pentagone) - palác Parlamentu , ktorý nechal postavit Čaušesko na začiatku 80-tych rokov. Jeho rozloha je 270x240m, má 12 poschodí, 4 podzemné poschodia. Interiér je vyzdobený mramorom a zlatom, 4500 lustrami (najťažší má 1,5 tony).

Tmavými uličkami sa dostávame do centra, kde spomíname na budovy, ktoré sme pri ceste do centra videli. Prechádzame okolo Justičného paláca, námestím Urini. Začíname sa pýtať na cestu k "Buzesti 44". V temných častiach stretávame mladú slečnu, ktorá nám radí si vziať taxíka, pretože je to tam veľmi nebezpečné. Skutočne, okolo nejakej diskotéky sa pohybovali podivné individua. Po 15 minútach sa dostávame na ulicu, ktorá sa podobá tej našej. Jazdia na nej električky, názov má však iný. Pýtame sa vo večierke, a posielajú nás na úplne inú stranu. Strácame trpezlivosť a za 5 Lei objedávame taxíka, ktorý nás po 400m dovedie do cieľa. Šofér nazabudne pripomenúť, aby sme nikdy nenastupovali do žiadneho iného auta v Bukurešti než je taxík. Oragnizované gangy sú tam stále v pozore a striehnu na bezradných turistov.
Náš nočný výlet, ako vidieť na mapke, mal ca 5 km.


Zvětšit mapu

Bukurešť - Buzesti 44 (sídlo Eurolines), 13.9.2009 23:30

Sme našťastie opäť v sídle Eurolines. Do 5 rána máme pár hodín a tak si hľadáme polohu pre spánok na "pohodlných" stoličkách v čakárni. V sídle Eurolines nás ale prekvapujú veľmi luxusné záchodky a lá čupiaci Turek. Okolo 2 ráno sa začínajú schádzať ľudia, ktorí cestujú do Nemecka a Francúzska. Začína byť hluk, spánok sa stáva nereálnym, a začínam striehnuť na naše veci. V 5 ráno odchádzajú skoro všetci okrem nás. Vzhľadom ku skúsenostiam z predchádzajúceho dňa, nelením a upozorňujem na seba, aby nezabudli. Nezabudli, 5 ráno je pre nich v skutočnosti 6 ráno. Vonku prší, a vsúkame sa do busíku. Nikto po nás nechce ani lístky. Šofér nás poznáva a nastupujeme do busu. Počas cesty sa ujisťujeme, či skutočne ideme správne. Autobusová stanica v Brašove, kde chvíľu čakáme, nám nepripadá nijak veľká vzhľadom k velikosti mesta. Ako sme neskôr zistili, jednalo sa o prímestskú autobusovú stanicu. Nastupuje i druhý šofér zo včera, ktorý nás mal odviezť do Fagaraša. Jeho najlepšou vlastnosťou je neustála kontrola cestujúcich počítaním pri každom odchode zo zastávky. V našom prípade mu sa ale prepočítal.

Fagaraš - (sídlo Eurolines), 14.9.2009 10:30

Prestalo pršať a v 10:30 sme vo Fagaraši. Konečne. Máme asi 14hodinové meškanie oproti plánu. Ako sme sa neskôr od druhého šoféra dozvedeli, všimol si až vo Fagaraši, že nás nemá, keď mu vystúpil 1 človek namiesto 3. Neskoro. Ospravedlnil sa nám, podal ruku a odišli sme vybaviť do centrály Eurolines vo Fagaraši termín spiatočnej cesty ( i keď sme ju zabúkovali už v Prahe ).

Turistický výlet : ČR > Kokořínsko

Na začiatku obce Mšeno sa majestátne rozprestieral vysielač, a hneď pod ním bol postavený domček. Otázka zostáva, či obyvatelia domčeka vedeli o stavbe vysielača pred postavením domčeku, alebo ho stavali neskoršie. Druhá varianta je samozrejme drsnejšia. Je to ale skutočne krásne bývanie. Obyvateľom domčeka prajem krásne sny a hlavne čo najdlhší život.

Stresujúce situácie

Je to veľmi jednoduché. Najhoršie, čo sa môže stať, že ostatneme na rovnakej úrovni. Bez motivácie. Bez ďaľších cieľov. Bez ducha.

Poniektorí zažívajú stresy v práci, poniektorí v rodine. Stresy sú rôzneho druhu, rôznych kardinalít ( veľkosti ), rôznych smerov. Niekedy, ak človek má na výber, vyberie si stále cestu najmenšieho odporu.
Ale prečo si dávať ciele, ktoré splní skoro každý. Je potrebné si dať cieľ väčší, zaujímavejší. Cieľ, ktorý Vás vyburcuje, ktorý sa posnaží dostať vás ďalej. Ďalej ako všetkých ostatných. Nie len za hranice svojich možností. O čo, má človek, lepší pocit, keď sa mu podarí niečo, čo nebolo až tak jednoduché. Jednoduché pre neho. A prečo sa neradovať zo situácií bežných v živote. Že niekoho stretávame, že máme skutočných priateľov, ktorým nezáleží na tom, či máte milionové statky, ale máte sedem titulov. Priateľov, ktorí vás majú radi, pretože je s vami sranda, pretože vedia, že je na vás spoľahnutie. Majú vás radi, za to, že ste, akí ste.

Podstatné v živote je, mať okolo seba dobrých ľudí. Ľudí, ktorí vám pomôžu, poradia, a ktorým zase môžete pomôcť i vy. A ak sa niečo nepodarí podľa plánu? Skúsiť plán B, plán C. Áno, stále je primárny plán A. Stále je ten, čo ženie dopredu.

Nemám rád tieto úvahy, hlavne pred rozhodujúcimi okamžikmi. Ale povedzme si úprimne, kedy si kladieme takéto otázky? Keď sa nám všetko darí? Určite nie! Keď sa darí, robia sa nové väčšie plány, pretože človek je povzbudený predchádzajúcimi úspechmi. To je to, čo nás ženie dopredu, budovať, snažiť sa. Najhoršie, čo sa môže stať, že ostatneme na rovnakej úrovni. Bez motivácie. Bez ďaľších cieľov. Bez ducha.

A keď sa i nepodarí, a práve nešlo o život, postaviť sa znovu na nohy, pomaly ale iste dopredu! A život nám sám niekedy pripraví i pekné chvíľky. Nie je to len o tom, byť stále smutný, zničený a bez chute! Je len na nás, ako sa k tomu postavíme, potlačíme naše slabosti, ukryjeme ich, a využijeme našich výnimočných vlasností k dosiahnutiu cieľa!

Verím, že i keď máme všeličo predurčené, veľa vecí vieme ovplyvniť hlavne svojím myslením a v zápätí i našimi skutkami. Preto prajem všetkým, aby neklesali na duchu, nehľadali príčiny a netrápili sa. Áno, vezmite si zo zlých skúseností ponaučenie, aby ste sa vyvarovali prípadnými opakovanými nepríjemnosťami, ale zabudnite na to, čo bolo zlé. A pozerajte dopredu! A lúčim sa s mottom pána Spocka (Star Trek) - "Live long and prosper".